Žiar poklusom

Žiar nad Turcom, nie nad Hronom, keby čosi. Žiadne pobehovanie po meste :-) Lebo „chôdzobeh“ sa najlepšie uplatní tam, kde sú pekné miesta poprepájané dlhými hluchými (napríklad zvážnicovými) úsekmi. To všetko pohorie Žiar ponúka. Takže sa veziem vlakom na Kremnické Bane a mám asi sedem a pol hodiny na to, aby som sa dostal do Kláštora pod Znievom, na autobus. Motivácia je teda jasná, malo by mi to na tých asi 50km stačiť.

Na úvod rozohriatie po asfalte do Kunešova (aprílový ranný mrazík akurát doznieva) a za dedinou trochu orientácie po lúkach smerom k lesu. Zatiaľ v pohode, solitéry borovíc a slnko v chrbte. Je toto taký kraj, kde líšky (dnes dva kusy) dávajú dobré ráno. Len sú rýchlejšie ako foťák.

Pod Vysokou sa na dlhšie norím do lesa, len pár kratučkých zachádzok na vyhliadkové skalky do Ponitria. Výhľady ďaleké, ale šedivé: vysoká oblačnosť.

Bralová skala je predzvesťou rozľahlých Sklenianskych lúk, krajina na chvíľu mení vizáž. Dole Remata, na druhej strane zasivený Turiec, krížom cesta.

Zas do lesa, pod Horeňovom, ale už na zvážnicu a poriadne prejazdenú: v podstate až po Vyšehrad intenzívne ťažené lesy, tu len oči dole a dáko tých 18km prežiť. Ešte že teplota pod mrakom je ideálna a terén tiež. Po prehánočkách minulých dní ani sa to nelepí, ani sa nepráši. Okrem laní, srniek a diviakov stretám aj dve vetriesky, tak zoznam miestnych obyvateľov je skoro kompletný...

Vyšehrad s jeho stenou je vítaná zmena, pri spomalení aspoň dačo pojem a popijem. Hore moji prví dnešní ľudia, cestou dole ďalší, od parkoviska sa to hore hrnie.

Chytro cez cestu a teším sa na severnú, krajinársky krajšiu časť pohoria, takmer bez zvážnic. Striedavo lúky  a lesy, príjemný chodník, len nad Hadvigou popílené stromy cez cestu. Nevadí, to mám ako strečing, lebo nohy už vädnú.

Pod Gaštanom staré napájadlo, jediná možnosť dotankovať na tejto trase. Do sýtosti ho využívam. Nasleduje ďalšia príjemná behavá krajinka, až pod Závozy. Tam ubúda srandy a pribúda tvrdej roboty.

Lebo odtiaľto je to o dosť členitejšie, a najmä (od vrcholu Závozov) neznačené. Moja doterajšia červená pomocníčka si to valí ďalej do Vríckeho a Fačkovského sedla, ja odbočujem doprava pekne po hrebeni, hľadať poľovnícke chodníčky cez Sokol a Chlieviská, nech je to až do konca hrebeňovka.

Už som to síce raz išiel, ale v opačnom smere. Blúdiť veľmi nesmiem, času už nemám nazvyš... Ale darí sa triafať. Len behania rapídne ubudlo aj z kopca, sú tu časté preliezačky. No nesťažujem si, je to tu miestami veľmi pekná divočinka.

Na Chlieviskách už viem, že stíham, tak si doprajem obednú pauzu. Po nej už len mierne nejasným poľovníckym náučným chodníkom kluskám k poslednému, najkratšiemu, ale zato najstrmšiemu stúpaniu: po rebríku na Zniev :-) Na jeho konci ma víta zástup čerstvo rozkvitnutých poniklecov.

A z hradu už len pohodová ani nie trištvrtehodinka k autobusu. Aj slniečko znova svieti, aj nejakú časovú rezervu mám, tak si môžem dovoliť aj do chôdze prejsť a nohy trochu vytriasť. Paráda deň.

Rišo Pouš