Bajkovačka okolo Sklabinského hradu – tentokrát po zvážniciach

Do tej krajinky na podhorí Veľkej Fatry chodím často na bajku, ale skôr sa motám po lúkach. Jeden článok odtiaľ už na Vetromagu je (odklik nižšie). Teraz som ale zabrúsil do lesov nad Sklabiňou. Pri surfovaní po leteckých mapách to totiž vyzeralo, že by sa malo dať prejsť z doliny do doliny aj vrchom - teda zvážnicami  krížom cez bočné hrebene, ktoré tie doliny oddeľujú. Nečakal som žiadne bomba scenérie, všade sa tu intenzívne ťaží drevo. Veď ani srnka neprebehla, zato traktorov a harvestorov ako na výstave. Skôr ma zaujímalo, aká časť tých ciest bude zjazdná. Ale leto bolo suché a podložie je tu priepustné...

Začiatok je pohodlný: z Košút až po Starú Bôrovú asfalt a neskôr drťou vyspravená poľná cesta. Až na tú hromadu rozbitých škridiel v najväčších mlákach... V Bôrovej domáci zapichli na križovatku tabuľku kade na hrad, aby im tam bajkeri neblúdili pomedzi maštale :-) Takže smer jasný. Trochu blata v prvom lese a na lúke dilema: strmo hore k hradu alebo lesom dole na asfaltku? Pohodlnejší variant zvíťazil, nastúpam dnes ešte dosť.

Pekná lesná cesta ma vypľúva pri potoku na hornom okraji parku v Turčianskej Štiavničke. Park už je pár rokov oplotený a nepriechodný, ale aj tak idem opačným smerom. Asfaltujem do Sklabinského Podzámku a ďalej Kantorskou dolinou – jej severnejšou vetvou, po žltej pod Kľak. Sklon rastie, asfaltu ubúda, rúbanísk pribúda. Sklon sa zmierni, keď cesta prudko zatočí z doliny do traverzu. Cez rúbane sa otvárajú výhľady na vyholené stráne pod Prieložnicou:

Keď sa žltá odpojí od zvážnice, je to už len asi kilák strmšieho stúpania. Potom hore – dole popod hrebeň. Pod Vyšnou Lipovou malé sedielko, lesácka chatka a odtiaľ už len dolu. Povrch cesty parádny, aj keď aj tu sa v okolí ťaží. Len trochu blata na drevosklade v závere v južnej vetvy Kantorskej doliny (tu sa napájam na zelenú značku) a o chvíľu už som pri pomníku SNP.

Zosvištím dolinou a moja by mala byť prvá výrazná odbočka doľava, popod Lučenec. Mala by ma doviesť na žltú značku a po nej dole do Sklabinskej doliny (ku smerovníku Medzi mníchmi). Tak aj je, odbočka sa nedá minúť. Len tu už je o dosť viac blata, raz aj prenášať musím. Potom žltá - chvíľu na parádu, ale akonáhle sa skloní do strminy, je to katastrofa, tankodrom a mordor. Zjazdné len v tomto smere, aj to len tak – tak. Dole studnička a zatáčam doľava, hore Sklabinskou dolinou, po modrej. Malo by to už byť v pohode.

Aj je - v doline samozrejme super, aj cyklotrasa je tu natiahnutá, aj prístrešok pre výletníkov, dokonca s „parkovacími brvnami“ pre bajky. Len nechápem, prečo cyklotrasa končí už hore v doline, keď ďalej na Mažiarky, na krásne lúky nad dolinou, vedie parádna cesta. Presne tú využívam, a keď sa z lesného tunela vynáram na lúky, viem, že na dnes mám splnené. Dalo by sa ešte doľava dole do Jasenskej doliny, ale čas pokročil...

Tak záver už len po parádnych lúčnych cestách. Valím smer Sklabiňa, tu je viac možností, opísané sú v  tom druhom článku. Zo Sklabine, z dolinky, zas do kopca pomedzi domy na ďalšie lúky, družstevníci tu majú dokonca asfaltky naťahané. Zjazdík popod elektrické stožiare, intuitívne križujem cestu kúsok za Starou Bôrovou presne na tom mieste, kde som chcel - aby som mohol dať posledný krátky výšľap na paralelný trávnatý hrebienok. Lebo nazad po ceste cez mláky, vysypané tými škridlami, sa mi už druhý raz nechce.

Takže mám dojazd s parádnymi výhľadmi na Martin. Záverečný zošup a už čistím dezény po asfaltke a po hlinených chodníčkoch okolo „Atilovho hrobu“ pri Košútoch. Aké pekné jazierko tam majú! Celkom pozitívne strávených šesť hodín to bolo, aj keď ten hrad som vlastne vôbec nevidel :-)))

Rišo Pouš