Bajkovačka v južných traverzoch Žiaru

Presnejšie v južných traverzoch južnej časti Žiaru. Približne od Sklenianskych lúk po lúky na Nedožermi – Brezanmi, ale väčšinou na parádnych lesných cestách, až „strade bianche“. Lebo: asi na dlhšie posledný pekný, teplý deň, k tomu štátny sviatok v strede týždňa, to bolo treba využiť. Ktovie, kedy sa nejaký budúci dlhší pojazd na bajku podarí, a ešte navyše niekde ďalej od domu. Ale aspoň som dodržal sľub samému sebe, keď som sa tu na jar motal peši – že sa sem isto vrátim na bajku. Lebo miestne cestičky ma očarili už vtedy. Turčianske podhorie Žiaru okolo Budiša a Dubového moc dobre nevyzerá, koľko sa tam dreva ťaží. Ale táto druhá strana naopak vyzerala vždy dobre, najmä pri pohľade z cesty alebo z vlaku medzi Handlovou a Prievidzou. Navyše tri dni po preflákanej Ponitrianskej stovke som nohy už takmer vôbec necítil, tak v stredu ráno do vlaku a išlo sa na vec!

Najskôr to bola poriadna asfaltovačka zo stanice v Turčianskych Tepliciach až na horný koniec Skleného, po cyklotrasách. Zadný plášť už ani nie „semislick“ a navyše tesne pred smrťou, tak svišťal dobre. Popretláčal som sa s traktormi voziacimi hnoj na polia, v Rovnej hore míňal desiatky hubárskych áut, vyfučal hore strmou dedinou a od kríža a smerovníka sa otvorili výhľady na strakatý začiatok jesene na rozľahlých Sklenianskych lúkach. Dominanty Vtáčnika lemovali obzor.

Prechod na šotolinu a hlinu na modrej značke, krásny pojazd pomedzi farebné solitéry, lúky a krovité remízky a rýchly zošup na vyhliadku z Hájskej skaly. Hlasy zdola doliehajúce svedčili o tom, že sa tu aj lezie. Po vyobzeraní výhľadov do sýtosti som modrú turistickú značku na chvíľku opustil, aby som si skalu obzrel aj zdola (parádna, bajkovateľná cesta vedie popod), a potom už som sa krátkym, strmším, hrboľatým zjazdíkom napojil na cyklotrasu z Rematy do ústia Kostolnej doliny (Bojnický cyklookruh, modrá 2308). Tá ma sem vlastne pritiahla najviac, lebo v mape nie je možné nevšimnúť si ju.

Je to poriadna cyklomagistrála – široká, so starým, rozmrveným asfaltom, kde som bol vďačný za celopéro. Lebo je aj rýchla, v mojom smere smerom na severozápad prevažne z kopca. Sem – tam aj šotolina, ale najmä príjemný tieň, početné odbočky hore do lesa aj dole na lúky a do dedín v doline – tu by sa teda dalo poriadne dlho blbnúť a objavovať. V podstate stále vedie tá cesta rozhraním lesa a lúk, takže za výhľadmi stačí odbočiť pár metrov. Veď aj výletníkov na bajkoch som stretal často.

Zelenú a dve susedné modré turistické značky (vedúce z Nedožier a z PD hore na hrebeň) poznám, aj tie ma navnadili prísť sem na bajku, ale tentokrát bol zámer len ich prekrižovať traverzami tam aj nazad. Takže najskôr zo zelenej na sz na modrú, kúsok hore po modrej a sponad smerovníka Zákľuka nazad na zelenú (na Urbársky pasienok), len na „vyššom poschodí“. Mapy.cz tie cesty ukazujú ako nespevnené, ale sú to parádne lesné cesty, pod kolesami biely piesok, no čistá radosť.

Rovnaké scenérie a rovnaká kvalita ciest sa potom opakovali aj ďalej, od serpentíny a konca asfaltu v Kostolnej doline cez križovanie ďalšej modrej značky (Pod Medzníkom) a ponad Čausiansku dolinu až na hrebeň Žiaru. Niekomu by sa to zdalo možno jednotvárne či málo technické jazdenie, lebo je to len nekonečné dupanie lesom po rovných cestách s neveľkým sklonom. Len málokde som sa musel viac „kusnúť“ do strmšieho alebo viac pribrzdiť z kopca po rozbitejšom. Veď aj tie fotky sú jedna ako druhá, že? :-) Ale na pohodové jazdenie ideál.

Návrat na turčiansku stranu bol už ale úplne iný, najmä smutnejší. Že sa blížim na hrebeň, už o tom hovorili pribúdajúce stopy po ťažbe dreva a ubúdajúca kvalita podkladu. Ale cesta dole smerom na Dubové – krajina ako z postkatastrofického hororu. Nespoznával som tie dolinky, kam voľakedy celý Turiec chodil do hlbokých lesov takto na jeseň na huby. Lebo po hlbokých lesoch už ani stopy :-(

Oko trochu pookrialo a bajk si konečne užil trochu terénu (no, skôr trávy, hehe), ako som sa z ústia doliny Besnej vody snažil traverznúť popod les doprava, po lúkach na ďalšiu cyklotrasu (modrá 2417, Cyklookruh Žiar), ktorá ma už potom doviedla nazad do Skleného, kde som uzavrel okruh. Ale to bol zas asfalt (len na konci šotolina) a prejazd akoby africkou savanou – lesa tam už dlhšie niet, len vysoká tráva sa vo vetre vlní. Otrasné! Čas sa míňal, tak som si dal poriadnu časovku, za Skleným som znovu len prefičal Rovnou horou (už bez plných parkovísk) a do Teplíc som dorazil dákych päť minút pred vlakom. Tentokrát z druhej strany, cez kúpeľný park. Až na tie výnimky pekné pojazdenie to bolo a variantov je tam oveľa viac, tak som tam hádam nebol posledný raz.

Rišo Pouš