Lokomotívou na Pezinskú Babu

V lete som si počas výjazdu na východ kúpil ďalšiu posilu do zbierky športových šialenstiev – fatbike. Síce len taký najlacnejší, rower polski ale s amerykanskim názvom Dallas Cobra. Rišo mi síce zakázal to volať bikom ale nevadí, lebo kopec alternatív to má čo do názvu. Keď som to skúšal na prvých razoch, najviac mi prischla do pamäte verzia, že to je lokomotíva. Rozbieha sa to pomaly a ťažko, udržovať to na tempe chce dost fučať a mať silu pary, no a s brzdením to je tiež také železničné, na dlhé metre. Hlavne keď to malo iba mechanické kotúčové brzdy. Na ďalších vozeniach som objavil, že viackolečko má iba 28 zubov, takže som vlastne jazdil takú Ultegru pretekársku. Na ľahkom MTB mám 32 zubov a do kopcov to teda treba. S lokomotívou som daktoré strmáky musel silno v pedáloch kurbľovať na stojáka, inak to nešlo.

A tak v rámci korekčných úprav a faceliftu som Cobre dal spraviť mokré hamowki a novú protézu 34-zubovú. Testovacia jazda ukázala, že to posunulo limity správnym smerom, šak veď nenadarmo je na koliesku napísané Shimano MEGA RANGE. Lenže v mokrom lese sa ukázalo aj to že blatníky treba poriadne predĺžiť a rozšíriť, aby som nechodil domov ako bahniak. Tak ešte domácke úpravy podľa hesla, že overíme ako sa to osvedčí a lepší dočasný hneď ako kúpený-trvalý o mesiac. A tak na rámovú rúru páskujem plát nezničiteľného linolea, odtieň dáky orech asi. Pekný, ťažký. Zadný blatník fixnem iba amatérsky, nateraz to musí stačiť, kým poriadny blatochytač vmontujem do nosiča.

Mmmm tak čo, odvážim ten stroj? Točňu síce nemám, ale digitálnu váhu spod postele zvládnem. Váha ukazuje 24 kg (a plus 1 kg fľaša vody k temu, pitný režim). No, zajtra to bude morda. Ale šak nie som taký čajíčkový, aby som musel mať šecko odľahčené z toho všesmerovo prekladaného uhlia.

Že na Babu nevedie žiadna koľajová trať? No a čo! Toto bude iná vláčiková story. Jeseň sa urobila krásna a dokonca aj vesmír sa tak nakombinoval, že zrazu kopec času počas jedného víkendu sa pre mňa alokovalo. Tak rýchlo premyslieť, kde som to všade ešte nebol a chcel ísť a dačo nové poobjavovať. Tak večerné štúdium mapy cez internet dalo podklad a inšpiráciu. A ráno je múdrejšie večera, tak treba ísť aj spať.

Ráno klasická káva, zbaliť šecko do rámovej kapsy, nech je chrbát voľný, a ide sa. Z Dúbravky do Lamača v sobotu bez problémov, premávka nula. Počasie jemne zahmlené, ale slnko sa už hlási. Cez Kačín klasicky ako trénujem smerom na Malý Slavín - mokrota zmizla, ostalo iba sem - tam hustejšie blato. Veď dobre, šuštia iba listy, farby ako z palety, maliarov striedam v hlave podľa wikipédie. Ale ktorý by takto domiešal túto nádheru? Taký ešte nebol. Na Cerovej dráhe chytám občas mokrejšie blato, a tak zábavka s prešmykmi zadného kolesa a bočnými zvozmi mi rozťahuje kútiky, o tom to je. Ako vravieval Janko Banko, veci a výlety treba robiť pre špás, zábavu. Tak poviem, že už to začalo a pokračuje správnym tempom aj smerom. Posielam pozdravy Jankovi tam hore a iskrivý úsmev slnka ma posúva ďalej.

V Údolí Vydrice odbočujem smer Biely kríž, taká klasika. Postupne smerom hore sa napájam na Svätojakubskú cestu, na Bielom kríži fotím novú horáreň, pekne vyzdobenú. A potom už len úsek SNPčky, po červenej magistrále stále až do cieľa. Červenú rozoznávam dobre, v tme, šere aj na prudkom slnku. Vyblednutú zelenú a modrú si pletiem, mám na to aj papiere. A ešte keď je to C tvar, no hotová tajnička. Ale blúdenie je súčasť hry. A tu sa predsa nedá stratiť, iba ďalej zájsť.

Jurské jazero s parádne čiernou vodou a charakteristickým zápachom, chýba už len mŕtvola a Poirot. Za Salašom začína terra incognita, nový úsek. Sem tam hore, sem tam dole, vlnkovitý profil, štverám sa na Kozí chrbát. Tento názov je populárny po celom Slovensku, ale asi všade má svoje lokálne zdôvodnenie. Turistov zatiaľ málo, zopár cyklistov ma obehlo pri fotení a videl som aj nejaké módne srnky z rodu Castelli. Zatiaľ pokojný priebeh, tu už nebýva masovka. Zopár miest je riadne rozbahnených a niekde dokonca aj premostenia zaplavené, podaktoré sfačované paletami, nahádzané konármi, občas je lepšie zosadnúť a napešo ako padnúť aj s mašinou do kúpeľov. Na západ je vojenský areál, vstup zakázaný, tabuľky kadetade poklincované, no snáď to nie je zamínované a ostreľovanie zo vzduchu budú cvičiť až v pondelok. Ale pekne TZCH cestička vpletená v riedkom lese, sem - tam vietor dá o sebe vedieť. Niekde listy v hŕbach (človek ide naslepo) a dakde holý kamenný podklad. Nuda nie je, treba dávať pozor na každý meter.

Z Konských hláv prudký padák, až si dávam pauzu a prehodnocujem pôvodný plán ísť nazad tou istou cestou. Tento padák sa hore na biku nedá vyšliapať, aj pasák tu má čo robiť. Neskôr už prvé deti na bikoch a iných povozoch indikujú blízkosť cieľa. A tak aj je, prvé stavby ohlasujú, že civilizácia už je blízko. A hneď som na parkovisku, pomerne plnom, mototuristi došli aj dnes rekreovať, najskôr ale do bufetu. Šak ich tam je. Zopár ebikov sa aj nabíja, samé fajnotky a značky. Múdre reči a dym z cigariet obchádzam a separátne sa izolujem u voľného stolíka na kraji, šak je korona furt a fest.

Dám si čaj, kofolu a kolu vo fľaške, dačo popijem, dačo namixujem do rámu, nech ešte vládzem aj domov dotiahnuť. Slnko sa už preklopilo na západ, a tak je jasné, že to šuchnem po ceste do Perneka. Hneď o štyri serpentíny už blikačky, policajti, odťahovka a búraná fábia a ďalšie dve autá... No veselo. No len akosi prešmykaču sa nechce na veľkú pílu... Ej, tak pôjdem iba na voľnobeh dole kopcom, s tými zotrvačníkmi to aj tak nie je na pretekanie, úplne iná jazda po asfalte. Hádam to na malom a strednom dobojujem do konca. Cez Pernek pomaly (fajný južný protivietor) smer Jablonové, no teda riadna premávka tu je. Akoby ani nebol núdzový stav. Krajnica rozvlnená, fakt „super“ sa po nej ide, hlavne keď nie všetci ti venujú ten bulharský meter. Obďaleč vidím čriedu danielov, pekne v strede lúky zaparkovaní, ležiac, len hlavy a lopaty trčia. Tentoraz sú na strane k diaľnici, minule som ich videl viac k lesu. Na tých tu treba dávať večer a ráno pozor. Sedemdesiatka tu nie je len tak, cesta krivá, kľukatá, s námrazou na asfalte a jeleňom na kapote to nie je veľmi bezpečné jazdenie (autom). Ale teda aj bicyklisti tu dostávajú vedrá adrenalínu, predbieha sa bez problémov aj na drzofku, priamo na telo v zákrute, a aj v protismere... V Stupave malá pauza u kaštieľa, teraz domova pre seniorov... Parádna staroba takto v zámočku s parkom. Odbočujem z hlavného ťahu smerom na Volkswagen. Lanovka nefunguje... Škoda, taký unikát. Chytám akurát poobednú výmenu smien vo fabrike, tak ma ofukujú série autobusov. Vietor besnie, zas Taliani dačo posielajú, a na tejto nížine sa už nedá skryť, tak sa vlečiem rekreačným tempom, ale dorazím ešte za svetla. Popri Metre a Decathlone to popod železnicu fuknem cez posledné bahno dňa smerom na umývačku. A ide sa čistiť. 150 sekúnd mení hnedú masu na pôvodné farby a zase to vyzerá ako nové. Domov je to už kúsok.

Sumár: 7 h, 71 km výlet, z toho cca 30 v riadnom teréne a 30 vo ventilátore. Výškovo necelý kilometer. Morda to bola, ale pre zábavu treba aj dačo urobiť. Lepšie ako sedieť doma. Nezmokol som a defekt sa mi vyhol. Čo viac si môže cyklista želať? Aby neboli muchy! A veru, že už neboli. Tak v podstate šecko vyšlo ako podľa grafikonu. Lokomotíva bude ťahať vlaky zážitkov, aj tam kde už žiadna cesta nie je. Chce to len čas a nebáť sa objavovať z radosti a zvedavosti. Či iné nás v tomto svete poháňa? Každý vie čo, kde a ako najlepšie u neho zaberá.

Sherpa