Menší fatransko-strážovský okruh na cesťáku

Menší najmä tvarom, lebo má so svojimi 104 km iba o nejakých 15 km menej ako ten klasický z Turca cez Vyšehrad, Bojnice, Zliechov, Čičmany, Fačkovské a Vríčanské sedlo nazad do Turca, ktorý miestni žiletkári aj pretekári poznajú isto dobre – z výjazdov a čiastočne aj z pretekov Slovenské Pyreneje (no tie už dlhšie neboli). Zreportovaný ho máme TU . Najmä cez víkendy tiché cesty, dobré asfalty a nie dlhé, zato výživné štyri kopčeky a v lete aj veľa tieňa. Jazdím ho už dlho, ale jeho možné skrátenie mi napadlo len asi tri roky dozadu, keď som v sedle Čičerman (pešo po červenej) križoval parádnu, takmer novú asfaltku. No čas zaexperimentovať prišiel až po tom, ako vlani v máji tú skratku medzi Tužinou a Gápľom vychválil Imroman na MTBIKERi . Teraz som sa tam vrátil druhý raz vo „výletnejšom tempe“ a s viacerými fotopauzami, nech je návod aj pre ostatných. Lebo Imroman síce vo svojom videjku podrobne spomína „kvalitu“ lesného asfaltu a šotoliny z Tužiny hore do sedla, ale super-bomba-mega asfalt zo sedla dole do Gápľa, hladký ako detská ritka, akosi zamlčiava :-) A o ten práve ide, a preto v tomto smere, a nie v opačnom. A je to plus jeden kopček k tým štyrom, tá skratka.

Takže začiatok a koniec v Ležiachove pri cintoríne. Žiadna morbídna symbolika, je to pre mňa len taký dobrý „logistický“ bod, lebo tu často tankujem bidóny a je tu dosť miesta na zastávke pri ceste. A dnes tu ten okruh aj uzavriem. Príjemne vlažné ráno, síce pracovné, ale v strede prázdnin, tak cestou do Moškovca ešte nie je moc premávka. Fičí južný, tak si „líham do nadstavcov“, nech to mám čím skôr za sebou. Lebo krajnica tu prakticky neexistuje a dlhé rovinky šoférov zvádzajú... V Moškovci prvá modifikácia oproti origo okruhu: ani doprava na PD, ani doľava na TR, ale stredom po „cezpoľnej“ asfaltke:

Tá síce vedie aj cez tri dediny, ale zrazu nula áut, božské ticho a krásna krajina naokolo. Napríklad chránené turčianske mokrade. A povrch zväčša parádny. Miestami asfalt síce zubatý, niekde trochu poplátaný a pred koncom, pred Dubovým, aj trochu súvislej šotoliny a kráterov na ňom, ale netreba sa dať odradiť, najmä ak by ste šli opačne. Fakt len kúsok. A srnky skáču cez cestu, aj bažant niekedy. Vpravo vzadu Zniev, popod ktorý sa budem vracať, vpravo vpredu Vyšehrad, prvý kopček na trase. Takže vlastne by sa mal tento okruh volať žiarsko-strážovský, lebo o Fatru sa len obtiera.

Cesta cez Dubové, Budiš a Jasenovo je už komfortná, tichá okreska. Míňam minerálne pramene aj plničku, ale nestojím, ešte mám plnú nádrž. Vyšehrad je z tejto strany milosrdnejší, iba nejaký kilák hore, a ešte je chládok. Rýchly zjazd do Nitrianskeho Pravna (aj ten sa dá čiastočne obabrať prejazdom cez Vyšehradné) a na jeho obrovskom námestí žiadne pochyby: ceduľa ukazuje doprava, Tužina je ďalší cieľ. Začína tá hlavná skratka, cez sedlo Čičerman do Gápľa:

Tužina – dlhá dedina a za posledným domom hneď súvislá šotolina. Ale ani tu sa netreba nechať odradiť, je to len pár metrov, a potom dlhý dolinový asfalt. Cestou je aj parádna studnička, dokonca s nápisom „pitná voda“. Asfalt pravdaže mierne hrkotavý a aj s „bonusmi“, ktoré je lepšie poobchádzať. Najhladší je tam, kde je najtmavší, lebo tam je cesta smolou vyliata:

Pri tom cyklosmerovníku na fotke sranda končí, cesta sa plynule pristrmuje a aj „bonusy“ pribúdajú. Váľa sa tu aj veľa posypu zo zimy. Ale to všetko musí slušne vychovaný cesťák, obutý do 25 mm papučiek, prekonať bez frfľania. Pre gravel by to bol ideál. Keď sa pod kolesami objavia panely, to už je hore len kúsok. Za nimi kvalitný asfalt, zmiernenie sklonu v jednej serpentínke a ďalší smerovník. Ale to je len odbočka cyklotrasy do Čičmian, sedlo je ešte o nejakých 100 m vyššie, tam cestu križuje tá spomínaná červená, turistická:

Zjazd do Gápľa, to je žiletkársky lesný komfort, necelých päť kilákov svišťania. Ozaj len pár rokov starý koberec pod kolesami, iba sem – tam nejaký výmoľček. Predsa len, ťažia tu a zvážajú. A v dedine na námestí sa človek aj niečo z histórie dozvie:

Takže skratka vybavená, nasleduje už len krátky, stále hladučký zjazd po širokej ceste na križovatku a napájam sa na klasický okruh. Čaká na mňa skoro šesť kilákov do kopca, nad Zliechov, pod Strážov. Jeho bralá párkrát cestou hore preblesknú nad stromami, ale nie je veľmi čas obdivovať, lebo cesta sa poriadne „zvýživňuje“. Ten pocit, keď už to lámem na najľahšom prevode a predo mnou sa cesta ešte viac postaví... Ešte že aj tu už je asfalt hladučký:

Ale tie pohľady zhora, z križovatky, tie stoja za to. Dole v jame Zliechov, vpravo nad ním bralo pod Strážovom. Pozná každý kto tu jazdí, a kto nie, nech tam rýchlo ide:

Od križovatky nad Zliechovom ten dojazd na horskú prémiu už je v pohodovom stúpaní. Už tam nie sú zvyšky žltej, ale modrej prémiovej čiary a za ňou odmena v podobe lesného chladenia z kopca, v ústrety Rajeckej doline, ktorá ma víta veľkou tabuľou:

Čičmany sú na skok a keďže som na výlete, ani dnes nejdem po „obchvate“, ale premotávam sa dedinou. Ešte nie je turistami preplnená, ale podniky už pootvárané, tak si môžem vybrať, kde lepšiu kofču čapujú:

Premávka dole dolinou stále minimálna, tak si pri míňaní čerstvo namaľovaných kilometrovníkov Rajeckého maratónu dovolím aj rajdy pustiť a cestou niečo malé pojesť, nech je výživa do najvýživnejšieho kopčeka na trase. Akurát ma cestou hrôza obchádza z totálne vyschnutej Rajčanky. Takú som ju teda ešte nevidel.

Známy výjazd do Fačkovského sedla je asi najmenej príjemný úsek tohto okruhu, lebo cesta úzka a kamióny ma lížu tesne, lebo veď načo by brzdili... A krajnica nič moc a ešte aj nejaký bordel sa na nej váľa. A je to v podstate jediný úsek, kde idem proti slnku. Ale hore zase tá odmena pri výhľade na Kľak:

Dole do Kľačna je to bleskovo rýchlych ani nie 15 minút a už točím doľava, do posledného dnešného stúpania cez Vríčanské sedlo. Hneď za dedinou značky oznamujú nejaké obmedzenia - že by konečne rekonštrukcia cesty? Ale stále nič, to len cestári plátajú najhoršie jamy.

Tak hrkocem hore dolinou, tu je asfalt nie veľmi hladký. Aj preto tadeto chodím najradšej týmto smerom. Čerstvé záplaty smrdia a sú to len také fliačiky, cestu ešte viac zhrboľatia. Zato ale ma prekvapuje parádny prameň hneď pri ceste, alebo asi skôr prepad z toho vodojemu nad ním. Trochu ukrytý v kroví, len vodu počujem cvrčať. Možno preto som si ho doteraz nikdy nevšimol? Má ideálnu polohu, akurát mi začína dochádzať voda. Na túto čerstvú dôjdem až domov, ani ležiachovský cintorín mi nebude treba :-)

Potom už stále viac smradu, až nakoniec míňam tých cestárov, zahalených v oblaku dymu. Ale míňam aj čerstvo namaľované kilometre – žeby sa Slovenské Pyreneje znovu chystali?

Zjazd na turčiansku stranu je strmo krátky a trochu hrboľatý len hore v lese, potom paráda, ako sa to otvorí na lúky, do doliny Vríce. Podchádzam hrad Zniev, ale je presne pod slnkom, tak z fotiek nič. Na (takmer) záver teda ešte prejazd cez Kláštor pod Znievom, čerstvú dedinu roka 2021. Na 100 km zaokrúhľujem takmer presne pri budove Prvého slovenského gymnázia a zároveň sa dozvedám, že Slovenské Pyreneje naozaj zase budú (20. – 21. augusta), a to rovno okrúhly 60. ročník, paráda! To chce kofču na oslavu a tu na námestí je kde posedieť, najmä takto v lete.

A to je v podstate všetko. Už len prehupnúť sa cez Slovany a cez brdok pri kaplnke, odkiaľ sa otvára panoráma Turca, rámovaného v diaľke Veľkou Fatrou. To sú už len záverečné necelé štyri kiláky nazad do Ležiachova, uzatvoriť okruh. Aký záver, taký bol celý tento okruh: panoramatický a aj inak žiletkársky veeeeeeľmi pozitívny. Len treba mať kopce v obľube. GPX je hore, kto by chcel vyskúšať.

Rišo Pouš