Na zimáku januárovou krajinou tisícich jazier

Doslova – lebo na krajinu podobnú tej fínskej sa zmenila Turčianska kotlina po koncoročných a novoročných lejakoch. Keď dočasne prestalo čliapať a nočný vietor pred ďalším frontom aspoň trochu osušil cesty, vytiahol som zimák, šmaril ho do vlaku a davaj! Sa mu chudákovi ani nesnívalo, že si na staré kolená spraví kilometrický osobák, lebo nepamätám, že by som na ňom takmer stovku dal niekedy. Ostatných 20 rokov isto nie. Tak sme si teda užili s deduškom. Lebo v podhoriach blato, niekde v stredných výškach tiež, potom vyššie kašan, do Tatier sa mi trepať nechcelo a nosiť lyže na hrbe niekam za snehom tiež nie. Takže zámer bol pojazdiť bočné a cezpoľné hornoturčianske asfaltky, z ktorých už dažde isto zmyli aj posledné blato, čo na nich ostalo po jesenných poľných prácach. Aj pofotiť som chcel, ako sa Turiec pekne rozlieva, čo inak robí pravidelne, ale v marci. No, zvykajme si...

Tak som začal symbolicky v Jazernici, po našom Lake City. Ak nasneží a cestári posolia, bude aj Salt Lake City. Teraz akurát jazerá všade na lúkach okolo dediny. Najskôr teda kúsok na sever: popri odbočke do Blažoviec, ktorá bola ako pekný brod. V Moškovci zas mali miestne kozy ubytovanie priamo na pláži. Okolo nich som to stočil na Laclavú a už som cestou obzeral povylievaný Turiec. CHA Ivančinské močiare sa zmenili na Ivančinské more. Za Veľkým Čepčínom pekný pohľad do zaliatej nivy z nadhľadu riečnej terasy, aj keď z diaľky.

V Dubovom minerálka by sa nabrať dala, ale len v gumákoch. Tak som to stočil po cyklotrase smer Požehy, kde moje krikľavožlté FIANDRE CABRIO vyvolalo poplach medzi desiatkami volaviek, okupujúcich brehy rybníkov. Kým som vytiahol mobil, už boli všetky zaparkované za stromami pri Turci. Za mostíkom cez rieku už asi tretí parádny brod - ešte že viem, že je pod hladinou asfalt, ale trochu ma aj tak vytriaslo. Našťastie nenamočilo, len kolesá umylo. Naokolo divočina ako v Amazónii, len bez zelenej farby.

Do Skleného je to cez Rovnú horu cez mierny kopček, ale vjazd do lesa som zase pekne vbrodil. Inak vojaci tam nové zákazy státia napichali, nebudú si už na jeseň hubári len tak kade – tade parkovať. Sklené je vo svahu, záplavová jazerná romantika nehrozila, tak som aspoň išiel kuknúť, ako vyzerá Turiec za dedinou – no, ako pravá horská riava, taká skoro tatranská. Cestou tam aj nazad ešte ďalšia symbolika: obytná kolónia na východ od dediny sa volá Fínske domčeky:

Obednú pauzu som si musel zaslúžiť – strmý je výšľap až nad horný koniec Skleného, ku krížu a smerovníku na Sklenianskych lúkach. No lavička už bola pekne osušená vetrom a počko parádne, výhľady nazad do kotliny tiež. A nebol som tam sám na bajku, si predstavte!

Nazad až nad Teplice rovnakou cestou, aj ten brod na okraji Rovnej hory mi podvozok znovu parádne umyl, ale už sa lepšie išlo, so sviežou podporou do chrbta. Taký príjemný, teplý, jarný vetrík - šľak ho traf na začiatku januára :-) A cesta skoro suchá. Chcel som sa samozrejme čo najviac vyhýbať hlavným cestám, tak som štrikoval kadejako cez Turčiansky Michal, cez oba Čepčíny a Ivančinú. Kadejaké jazierka aj v strede polí, jedno dokonca s ostrovom aj polostrovmi :-) Akurát v pozadí za nimi ten smutný pohľad na ledva pocukrované kopce Veľkej Fatry, aaaach jo...

Hlavná cesta za Moškovcom sa ojebabrať nedala, ale zase tam sa Turiec vždy najkrajšie rozlieva, a už aj slnko bolo nízke, tak romantikuš panorámy. Ešte som pozrel vlak v Kláštore, ale kašľať naň, aj keď mal ísť o 10 minút. Lebo za Socovcami slnko kleslo pod mraky, tak aj pekné svetlo sa urodilo, a hladina sa leskla. Tak že dôjdem domov už po vlastnej osi.

A oplatilo sa – jednak ďalšie pekné nahliadnutia do zaplavenej nivy z nadhľadu riečnej terasy za Laskárom (NPR Kláštorské lúky), jednak som cestou domov potom obzrel „koštianske Hlupákovo“ – parádne suburbium priamo na nive Turca, kde predkovia nikdy neorali, lebo vedeli, ako je spodná voda na dosah. Hlupáci ktorí tam stavajú, sviniar čo to povolil. Nenažranosť developera je ďalšia jasná vec, len k tej reklame „Dom za cenu bytu“ mal ešte pripísať „plávajúce podlahy v cene“. Hlupáčikovia zatiaľ mali šťastie - akurát, že otázka neznie či, ale kedy.

Potom som si už len užíval popoludňajšiu špičku smerom do MT a hneď, ako bola možnosť, zdrhol som na cyklotrasu popri Turci. Aj tam síce premávka, ako z roboty, ale nie smrad a hluk. A na niektorých, nižšie položených miestach, Turiec už takmer zábradlie oblizoval. Ešte, že sa má konečne ochladiť. No uvidíme. Zas by bolo dobré bicykel za lyže vymeniť, držme snehu palce!

Rišo Pouš