Valientov diel a Hoblík: bralá a výhľady

Dva krásne, bralnaté kopce v severnej časti Lúčanskej Malej Fatry, kúsok od Žiliny. Stoja ako strážne veže v ústí Višňovskej doliny, priamo nad horným koncom Višňového a ich biele dolomitové bralá, veže a steny kontrastne trčia zo (zatiaľ?) súvislej, zelenej lesnej prikrývky. Našťastie, lebo Višňovská dolina za nimi je vyholená až hrôza.

Hoblík (934 m) je zdola, z kotliny, dominantnejší a bralnatejší, známy svojou cvičnou ferratou. Protiľahlý Valientov diel (828 m) poznajú horolezci asi lepšie, ciest je tam neúrekom, a ťažkých. Oficiálne turistické značky nevedú ani na jeden z kopcov, ale chodníkov je tam neúrekom, aj na mapách sú a stupeň ochrany prakticky žiadny. Takže toto bude tip pre tých, ktorým nevadia superstrmé svahy (niekedy je dobré aj ruky použiť), ale majú radi ďaleké výhľady a pekné, biele, teplé skalky.

Najlepší prístup je z ústia Višňovskej doliny (aj parkovať sa tam dá, keby niečo). Stade som aj vyrazil a vyšla z toho taká krivá osmička. Takže najskôr Valientov diel: len nejakých 50 m nad križovatkou v ústí doliny je vidieť vpravo výrazný chodníček, ako odbočuje cez potok a hneď sa strmo štverá pod bralá, v spodnej časti nahusto ovešané istením. Niet kde zablúdiť, jednosmerka až hore na hrebeň, kde sa treba trochu vrátiť na parádnu skalnú vyhliadku. Potom sú dve možnosti, ako dole. Buď po severozápadnom svahu, priamo ponad portál diaľničného tunela, na horný koniec dediny (to by hádam išlo aj na bajku), alebo priamo cez vrchol, najskôr ešte trochu do kopca a potom strmo dole ku chatám a vlekom. Bral som tento variant a od chát som po modrej zbehol nazad do doliny. Jednoduché a pekné.

Dole dolinou len kúsok, minul som výjazd z bajktrailu Anakonda (TU) a o chvíľu už ma ťahala výrazná odbočka doprava, do starého lomu pod Hoblíkom. Na jeho začiatku zas doprava – ani tu sa nedá minúť odbočka z rovného do strmého chodníka, ktorý cikcakmi neomylne vedie hore, v ústrety bralám. A k nástupu do cvičnej ferraty, ktorej železo je ale zavesené dostatočne vysoko, aby nevybavených náhodných okoloidúcich veľmi nelákalo štverať sa hore. Aj pokyny na ceduľke hovoria jasne. Na vyhliadku nad ferratou sa dá dostať samozrejme zhora po chodníku.

Potom ide chodník viac lesom, pohodlnejšie ako na Valientovom dieli (menší sklon aj menej suti pod nohami). A nie je to jednosmerka, dá sa tu motať pomedzi skaly a odskakovať na viaceré vyhliadky. Zostup na druhú stranu je poriadne prudký až do sedielka, kde sú zasa dve možnosti. Prvá je doprava - spomínaný záver Anakondy, veľmi pekný chodník. Ale ten som už spoznal, tak som to stočil doľava na „obchvat“ Hoblíka z východu. Tiež veľmi pekný singlík, aj popri ňom sú početné malé bralká. Záver má strmší, spája sa so zostupovým chodníkom priamo z vrcholu a lezie z lesa pod stožiarom elektrického vedenia. Tam si už každý vyberie, či sa hodí doľava a strmo zostúpi chodníkom do doliny, alebo menej strmo po ceste doprava, na lúku nad dedinou.

A to je všetko, na tej lúke som vypol hodinky, lebo som išiel opačným smerom – prebiť sa popod horu a megakameňolom až do Strečna na vlak :-) Pekné to bolo na tých dvoch kopcoch, a intenzívne vyhliadkové: do doliny (aj keď vyholenej) či do kotliny (aj keď so stavebným hukotom z budúcej diaľnice). O kus ďalej, v Krivánskej Fatre, je podobná, len menšia lezecká oblasť na Belských skalách, kde bola nedávno natiahnutá aj turistická značka, nech si aj nelezci užijú. Možno aj tu by sa pýtala. A možno ani nie, aspoň sem priveľa ľudí nezablúdi :-))) Kto chce, nájde si, chodníky v mapách sú.

Rišo Pouš