Veľkonočné asfalty v srdci Strážovských vrchov

Pretože veľkonočné „násilie páchané na ženách“ nepraktikujem, vybral som sa páchať násilie aspoň na vlastnom bicykli, do centrálnej oblasti CHKO Strážovské vrchy. Vymyslel som si okruh z Považskej Bystrice - vyšlo to nakoniec asi na 90 km. Pôvodným jeho zámerom bolo najmä obzrieť niekoľko (na mape) nádherných ciest v lesoch, o ktorých som ale netušil, či sú v použiteľnom stave aj pre tenké gumy. Nejaké tie obete som bol ochotný položiť na oltár poznania, na druhej strane ale hrotiť to až do cyklokrosu som nemienil.

Veľkonočný pondelok začal okrem ujúkania a oblievania krásnym, polojasným, ale chladným ránom, tak prvú hodinku som zahrieval motory po rovinatých, dobrých a zatiaľ ešte príjemne tichých cestách: PB – Nosice – PU – Beluša – Visolaje. V tieňoch ešte trochu prsty mrzli, inak super. Potom sa síce zatiahlo a krajina trochu osivela, ale aspoň ma v stúpaniach nepieklo slnko. Teplota taký jarný ideál.

Za Visolajmi odbočka do doliny Pružinky a v Tŕstí znovu doprava, tam to malo začať. Modrá cyklistická a zelená turistická, ale najmä asfaltová cesta popri Strážovskom potoku (a na začiatku aj popri poriadnej obore). Pri sanácii nebezpečného brala pod Mojtínom v r. 2019 súžila ako obchádzka, tak som dúfal... A dúfal som dobre, lebo síce v dedine povrch nič moc, ale hneď za ňou preukrutne komfortný asfalt. Naľavo sa pásli za plotom dáke kozorožce, napravo trčala Ostrá Malenica ako dominanta nad miestnou krajinou, dooobre to začínalo!

Dolinka pekná, pomedzi stále holé stromy pekné výhľady na bralnaté svahy. Zimný posyp na ceste ešte v hojných množstvách síce, ale zo stopy vyhádzaný autami, no proste paráda! Takéto cesty, čím po nich človek ide hlbšie do lesa, tým sú horšie, tu ale presne naopak – a dokonca posledný, superstrmý kilometer pod Mojtínom čisto nová cesta. Len bolo treba kolesá správne smerovať, kolmo cez široké odtokové jarky :-) Ako bonus ale nádherné skalné steny nad hlavou, no radosť sa trápiť. Lebo na tých 18% (podľa značky) mi zúfalo chýbali prevody, ale najmä nohy.

Hore som to otočil pri veľkonočne vyzdobenej zastávke autobusu a davaj nazad. Pôvodne som mal síce v pláne zokruhovať to cez Belušské Slatiny a znova cez Visolaje, ale pod tým strmým kilometrom, na odbočke do Hluchej doliny, vyzeral byť asfalt tiež prudko použiteľný, tak som radšej išiel opáčiť tam. A dobre som spravil – dolina tiež veľmi pekná, braliek a skaliek požehnane, pod kolesami hladko, stúpanie príjemné. Otočil som to tam, kde asfalt skončil – na spodnom okraji lúky, pod nejakou chatou, na skok od Zliechova:

Rýchly fičák dole dolinou, nazad až na križovatku Riedka, a vrhol som sa doprava, vymeniac turistickú modrú za zelenú a cykloturistickú naopak, zelenú za modrú :-) Neďalekú odbočku cez Chmelisko do Pružiny som ignoroval, bol som zvedavý na dolinu Radotiná, smerom do Priedhoria. A parádna je, hladkosťou asfaltu, ale najmä krajinársky: znovu početné skalné steny a bralá nahusto rozhodené po svahoch, na dne početné záchyty prameňov pitnej vody. V doline už turistická pešia aj kolesová premávka hustla, cítil som sa v tej spoločnosti na cesťáku síce trochu cudzorodo, ale hrubšie gumy tu ozaj netreba. Jedinou výnimkou z miestnych pozitív tam aktuálne bola ukážka idiocie nejakého miestneho „zemepána“ – balvanmi zatarasená cesta. Podľa nápisu na transparente mu zrejme štát kafre do biznisu, tak prečo neuškodiť všetkým ostatným, že? Napríklad záchranárom či hasičom, keby potrebovali prejsť (foto v galérii).

Na križovatke pod Priedhorím podobné lákadlo ako skôr (pod Mojtínom): aj tu vyzerá cesta ďalej dolinou použiteľná, tak som neodolal. Asfalt už je tu síce taký postarší, miestami poriadne vymrvený, ale veď čo? Cestou dole viac pribrzdím. V doline, na ceste aj na svahoch, už je viac stôp po ťažbe dreva, ale stále komfort, aj je čo obzerať. A od rázcestia Pod Hrádkom sa podklad aj tu radikálne vylepšuje, tak som potiahol komfortne pod sedlo Samostrel a otočil to pri kaplnke pod lúkami. Dá sa potiahnuť ešte trošku vyššie na lúku, ale tam už sú len zvyšky asfaltu. Cestou dole znovu viac priestoru na obzeranie skalných stien, a ani som nemusel tak moc brzdiť, ako som si myslel, že budem musieť :-)

No a potom už len odjazd nazad do PB – cez Priedhorie, Pružinu a Domanižu. Takto popoludní už sa to na hlavnej hemžilo motorizovanými kúpačmi a autoturistami, tak ešte na záver trochu obchádzka kopca cez iný kopec - cez Ďurďové. Aj tichšia cesta, aj parádna, len nad poslednými domami Ďurďového mi zas chýbal ľahší prevod. Odmenou bol zato parádny výhľad z vrcholu stúpania, ponad Čelkovu Lehotu na východ:

Záver bol samozrejme rýchly, dolinou Domanižanky som sfičal na stanicu do mesta rýchlo. A zase vyšlo slnko, tak sa aj trochu oteplilo. Nateraz vybavené, ale ešte sa sem na žiletke isto vrátim. Nemôžem si pomôcť, mám rád tie tiché okresky a kopčeky a tu ich je dosť, napríklad aj tých slepých odbočiek do jednotlivých koncových dedín, alebo až nad ne, do lesov. Len ešte nejaké lepšie nohy by to chcelo do tých stúpaní, no to už je o inom...

Rišo Pouš